Bežný Slovák si väčšinou nedokáže ani len predstaviť rozlohu niektorých miest na Ukrajine a už vôbec sa nedokáže orientovať vo vzdialenostiach po Ukrajine.
Za niekoľko hodín sme prišli vlakom z Trnavy do Košíc. Následne za necelé dve hodiny (vrátane čakania na colnici) do Užhorodu.
Krátko po osemnástej hodine sme už sedeli vo vlaku do Kyjeva. Čakala nás noc a pol dňa cesty. V tzv. „plackartnom“ vozni spolu s viac ako päťdesiatkou ďalších ľudí využívajúcich najrozšírenejšiu dopravu naprieč Ukrajinou.
Do Kyjeva sme prišli krátko pred poludním. Neodchádzali sme ani do centra, Kyjev sme navštevovali pravidelne a tak ho poznáme dôkladne. Niekoľko hodín sme presedeli v reštaurácii viac menej v blízkosti železničnej stanice. Ešte pred odchodom sme sme niečo zjedli vo výžerke, na železničnej stanici sme urobili nákup na noc a pokračovali znovu pred večerom sme pokračovali nočákom na Donbas. Do Konstantinovky, a po druhý raz do Mariupolu.
Reportáže z ciest nájdete tu:
http://archiv.naexpediciu.sk/expedicia-donbas-2016-ukrajina/index.html
http://archiv.naexpediciu.sk/expedicia-donbas-2017-ukrajina/index.html
Obe východoukrajinské destinácie sú dnes už v podstate nedostupné – najskôr zbombardovali a následne ich Ukrajincom ukradli Rusi.
Články nájdete tu:
Obedoval som v reštaurácii s výhľadom na divadlo. Rusi ho zbombardovali a zabili v ňom stovky ľudí.
Ruská armáda na rozkaz diktátora Putina zbombardovala už aj Konstantinovku. Takto som ju videl ja…
Aj do Odessy sme v minulosti cestovali vlakom, no skôr za zážitkom zo samotnej cesty v súlade s „Cesta je cieľ“, no väčšinou sme využili priame letecké spojenie Bratislavy s touto prímorskou destináciou Ukrajiny. Spoločnosť WizzAir lietala vo výborných termínoch a len počas novembra 2019 sme Odessu navštívili dva razy.
Z Odessy nočný vlak do Kriveho Ryhu jazdil spoľahlivo. Železničná stanica v Krivom Ryhu sa veľmi nelíšila od ostatných miest, no prekvapilo samotné mesto. Nemohlo neprekvapiť. Krivy Ryh je totiž mesto dlhé zhruba 130 km. Povedané inak, mesto začínajúce v Bratislave a končiace niekde medzi Trenčínom a Ilavou.
V maršrutke sedím necelú hodinu a prichádzam na námestie. To hlavné, s pamätným tankom uprostred. Na to námestie, na ktorom asi väčšina obyvateľov mesta nikdy nebola. Čudujete sa? Ako často chodíte niekde na prechádzku do vzdialenosti sto kilometrov od domu?
Ľudia, s ktorými som sa stretol mi to vysvetlili asi takto: „bývame v jednej z častí Kriveho Ryhu a tam máme svoje centrum. To centrálne centrum je pre nás dosť nedostižné.
Áno, taxikár odomňa pýtal dvadsať Eur do časti mesta, v ktorej na darčeky čakali deti a žena Dimu bývajúceho prechodne u nás. Autobusom som išiel skoro dve hodiny. Ale našiel som nielen zastávku, ale aj samotný staručký činžiak a následne byt prenajatý Dimovou rodinou. Deti aj manželka sa darčekom potešili a ja som sa ešte neskoro večer vrátil na hotel v centre mesta. Ani navštívená rodina v centre ešte nebola.
