Za posledných 11 rokov mi rukami prešli desiatky kníh o Černobyle vydaných nielen u nás, ale aj na Ukrajine a v bývalom ZSSR. Prakticky všetky skončili v súkromnom archíve k tejto téme dnes už asi najobšírnejšom na Slovensku.
Práve som si rozbalil balíček obsahujúci vzácny artefakt – odznak likvidátora Černobylskej havárie.
Sem tam sa nejaký exemplár objaví v ponuke na internetovej burze, no odvysielaním seriálu HBO o Černobyľskej tragédii odznaky miznú závratnou rýchlosťou. Rovnako ako knihy.
Z Černobylu sa stala prakticky atrakcia a ľudia až príliš rýchlo zabudli na utrpenie, ktoré táto doteraz stále najväčšia atómová havária priniesla stovkám tisíc ľudí hlavne v Bielorusku a na Ukrajine. A následne samotným likvidátorom, tzv. „biorobotom“, bez ktorých by sme s najväčšou pravdepodobnosťou dnes nepredstaviteľne trpeli aj my.
Sediac pri dobrej kávičke a držiac v rukách odznak jedného z likvidátorov (s najväčšou pravdepodobnosťou je dávno mŕtvy a zomrel v strašnom utrpení) si uvedomujem, ako krehká je naša existencia na tomto svete. Ako málo stačí k tomu aby ľudia zomierali a aké obete priniesli niektorí z nich, aby zabránili utrpeniu miliónov.
V Černobylskej zóne som bol viac krát a do oblasti vstupujem vždy s rešpektom a pokorou pred nebezpečenstvom, ktoré necítime a nevidíme dovtedy, pokým náš organizmus nezačne likvidovať v nenávratnom procese zpravidla pomalého zomierania. Žijem v oblasti do 30 km od jadrovej elektrárne a v záujme našich detí verím, že už nikdy nezvíťazí arogancia, moc a sila nad rozumom a odbornosťou.
Černobyl nech je nám všetkým dostatočnou výstrahou…
