Prihlásiť sa Prihlásiť sa | Registrácia Nová registrácia
Rescue Online | Na expedíciu | Reportér 24

Cesta je ciel...
Označenie inzercie
Na expedíciu

ISSN 1337-8481   Dnes je 22. 10. 2017, meniny oslavuje: , zajtra
RSS Export článkov
Top panel

Trip na Ukrajinu na bicykloch 14.9. - 17.9.2017

1199

Ivan Prpič, Trenčín |   Úvod: (koniec mája 2017)

Bolo to koncom mája, keď som si večer v kresielku len tak prechádzal rôzne články na mojom iPade, keď som zrazu narazil na stránku naExpediciu.sk od Miloša Majka zo Serede. Týkala sa ich pripravovanej cesty autami na Ukrajinu a to konkrétne do mestečka Vynohradiv a Solotvyno. Hlavne opis miesta Solotvyno, kde sa mali nachádzať soľné jazerá vzniknuté prepadnutím soľných baní ma veľmi zaujal. Termín, v ktorom ho plánovali navštíviť nám bohužiaľ kolidoval s inou akciou a tak sme sa k nim nakoniec nepridali L. V každom prípade som sa na ich stránku vrátil koncom júna po tom, čo už spomínanú cestu absolvovali a s veľkým záujmom som si prečítal ich zážitky a hlavne popozeral fotografie z mesta Vynohradiv. Dýchol na mňa „duch dávnej minulosti“, ktorú sme prežívali pred cca 30 rokmi aj u nás vo vtedajšom ešte Československu. Pozrel som si na mape kde sa Vynohradiv a Solotvyno nachádzajú a napadla ma myšlienka, usporiadať s našimi priateľmi podobnú cestu. Ako dopravný prostriedok som ale zvolil kombináciu VLAK z Trenčína do Čiernej nad Tisou a ďalej - BICYKEL. Keďže od 11. 6. 2017 bola zrušená vízová povinnosť pre cesty na Ukrajinu, odpadol nám ihneď prvý problém – Víza. Už v júni som prostredníctvom overenej služby http://www.booking.com zarezervoval ubytovanie pre 4+2 osoby v termíne 14. 9. – 17. 9. 2017 a začal zisťovať podrobnosti o dnešnej Ukrajine.

Ideme alebo nejdeme? (10.9.2017)

Termín nášho odchodu 14. 9. 2017 sa priblížil, ubytovanie máme zarezervované s možnosťou bezplatného storna 3 dni pred plánovaných príchodom a tak na večer zvolávam „bojovú poradu“ v podniku „U Pumpára“, na ktorej sa má rozhodnúť s definitívnou platnosťou či absolvujeme našu cestu k slovanským bratom na Ukrajinu alebo nie. Keďže sa chystáme celú cestu po Ukrajine absolvovať na bicykloch, vezúc si všetko potrebné na 4 dni je kľúčová otázka jasná: musí byť priaznivé počasie. Ešte pre dvoma dňami v piatok to vôbec nevyzeralo ružovo... na tri dni zo štyroch, ktoré sme plánovali stráviť na cestách predpovedali daždivé počasie a teplotu pod 20 stupňov. V nedeľu večer nám ale naše „predpovedné systémy“ na rôznych platformách smartphonov predpovedajú od štvrtka až do nedeľného popoludnia krásne počasie, teploty 24-28 stupňov a polooblačno. V nedeľu poobede hlásia slabý dážď pri teplote 24 stupňov.  Takže padne definitívne rozhodnutie. IDEME na TO.

Na tomto mieste by bolo možno vhodné spomenúť, že na našu expedíciu sa chystáme nakoniec iba štyria. Ja (Prpo) s mojou manželkou Monikou a naši rodinní priatelia Baky s manželkou Miškou.

Celkovú trasu 433 km na bicykloch sme si rozdelili na štyri etapy:

1.       Deň 14.9. 2017: Čierna nad Tisou žel. stanica – Ptrukša – št. hranica Veľké Slemence – Mali Slementsi – Uzghorod – Mukachevo – Vynohradiv cca 130 km

2.       Deň 15.9.2017: Vynohradiv – Solotvyno (Sighetu Marmației) cca 89 km

3.       Deň 16.9.2017: (Sighetu Marmației) Solotvyno – Vynohradiv – Berehove cca 125 km

4.       Deň 17.9.2017: Berehove – Čop (Chop) – št. hranica Mali Slementsi – Čierna nad Tisou žel. stanica cca 89 km

Pozn.: Pre Bakyho ako pravidelného amatérskeho cyklistu by to mala byť „malina“, pre nás ostatných slušná výzva či to dáme. Predsa len, už nie sme „najmladší“ J.

 

Na presun z Trenčína do Košíc a ďalej do Čiernej nad Tisou sme zvolili kombináciu ležadlového rýchlika R 615 Zemplín z TN do KE (1:15-5:49) a OS8803 z KE do Čiernej nad Tisou (7:06-8:51) na spiatočnú cestu podobnú kombináciu OS8822 z Čiernej nad Tisou do KE (20:05-21:54)  a ležadlového rýchlika R 614 Zemplín z KE do TN (23:45-4:25) a tak ihneď po porade „U Pumpára“ sadáme s Bakym na bicykle a trielime na Trenčiansku žel. stanicu rezervovať lístky na cestu tam aj späť. Síce odchádzame až vo štvrtok, ale chceme mať istotu, že sa cestou tam aspoň trochu vyspíme v ležadlovom vozni a hlavne, že budeme mať kam umiestniť naše bicykle. Lístky sa nám podarilo v pohode zohnať aj s rezerváciu na 4 ks bicykle. Takže zatiaľ ide všetko podľa plánu a my sa už začíname tešiť ako „malé deti“ na návštevu „do cukrárne J“.

 

Odchádzame (14.9.2017 0:55)

Dnes som prišiel z práce trošku skôr, aby som naposledy skontroloval celú našu výbavu na nachádzajúce štyri dni. Na cestu po Ukrajine sme zvolili ako dopravný prostriedok:

Prpo – Trackingový bicykel Merida Crossway TFS 700

Monika – ElektroBike Haibike SDURO 26 (naša maminka má totiž vážne problémy z ľavým členkom po ťažkom úraze spred 11-tich rokov a elektrobike je jediná šanca aby to s nami „dala“)

Miška – MountainBike Merida 26“ (na kolesách má ale hladké plášte Continental J)

Baky – tak ten zobral na cestu svojho Trackingového 17-ročného tátoša, na ktorom je ťažké určiť čo i len značku J

Na každý bicykel sme namontovali držiaky s kapsami... dievčatá majú toho pochopiteľne viac a my chlapi sme sa zbalili samozrejme trošku „úspornejšie“. Vo výbave nesmú chýbať náhradné duše, dve pumpičky, náradíčko, sada na lepenie defektov, blikačky, reflexné vesty a náhradné oblečenie ako aj výbava do dažďa. Tajne dúfame, že sa nám dážď bude čo najviac vyhýbať...

Snažíme sa do polnoci trošku zdriemnuť, ale nedarí sa... a tak okolo 0:50 vyrážame z domu na Trenčiansku žel. stanicu. Cestou sa k nám pridávajú Bakyovci a o 1:10 sme na žel. stanici a čakáme na vlak do Košíc...

 

Cesta vlakom TN-KE-Čierna nad Tisou (14.9.2017 0:55)

Rýchlik R 615 prichádza viac-menej podľa cestovného poriadku o 1:18 a my sa snažíme odhadnúť, kde asi zastane miestenkový vozeň č. 4, kde si potrebujeme uložiť bicykle. Náš odhad sa líši o cca 2,5 vozňa a tak s nabalenými bicyklami trielime k dverám vozňa, aby sme stihli naložiť bicykle aj s nákladom J. Len pre upresnenie spomeniem, že v rýchlikoch Železničnej spoločnosti SR sa už nenachádzajú takzvané batožinové vozne, kde by sa dala prepraviť nadrozmerná batožina resp. bicykle. V každom vlaku sú ale upravené min. 2-3 vozne, ktoré majú v chodbičke pred sedením 3-5 miest na upevnenie bicykla. Kúpili sme si miestenky na miesta 11-14, ku ktorým, ako nám vysvetlili pri pokladni je priradená aj rezervácia držiaku na bicykel. Takže po otvorení dverí na vozni č. 4 očakávame min. 4 voľné držiaky z piatich na naše bajky. Bohužiaľ... voľné sú iba 3 L. Keďže času je málo, tak nasúkame naše plne nabalené bicykle do vozňa a premýšľame čo ďalej. Tri bicykle sme umiestnili do stojanov na to určených... ale čo s tým štvrtým? Na naše (ne)šťastie sa objavuje sprievodca(číčka). Snažíme sa jej vysvetliť, že máme kúpené miestenky na umiestnenie bicyklov ale nie je kam L ich dať. Tá nás namiesto toho, aby sa situáciu snažila vyriešiť odbije vetou, že takto to u nich nefunguje a žiadne miestenky na bicykle u nich neexistujú a že vraj ani nemáme lístky na bicykle, takže máme doplatiť ešte po 1,5 € za každý bike. Takže doplatíme 6 € aby mala dušu na mieste ale to našu situáciu nerieši... Je 30 minút po jednej hodine v noci a skoro všetci v miestenkovom vozni úspešne driemu až spia a nikto zjavne nevyzerá na cyklistov ako napr. my. Myšlienku obliezať vagón a hľadať majiteľov bicyklov „splachujeme do záchodu“ a hľadáme so sprievodcom(číčkou) nejaké riešenie. Ona si stále hudie svoje, že na stanici nám zbytočne predávali miestenky do 2. triedy (my totiž máme kúpené ešte aj ležadlá do vozňa č. 6, aby sme sa aspoň trošku vyspali po Košice) a ona nám s tým nepomôže. Teraz však prichádza moment pre Bakyho a jeho univerzálnu 5 cm hnedú pásku, ktorej služby sa nám po ceste ešte niekoľkokrát zídu (o tom neskôr) a náš štvrtý bicykel pri páskujeme ku krajnému bicyklu + zaistíme aj zámkami a odchádzame do ležadlového vozňa č. 6. Je už predsa len niečo pred druhou hodinou rannou a radi by sme sa aspoň tri hodinky prespali pred ďalšou cestou do Čiernej nad Tisou. Cesta na ležadle do Košíc prebieha v pohode, trošku si aj pospíme a podľa  plánu vystupujeme na Košickej stanici niečo pred šiestou hodinou rannou.

Nasleduje presun aj s bicyklami po schodoch do podchodu (ľutujeme mamičky s kočíkmi... mohli by tu byť aspoň koľajničky pre kočíky L) a pokračujeme do hlavnej haly Košickej stanice, ktorá nás prekvapila svojou čistotou ale hlavne modernosťou...(chlapci z Bratislavy... príďte sa pozrieť ako má vyzerať Hlavná žel. stanica). Parkujeme bicykle pred kaviarničkou v hlavnej hale, aby sme na ne „dobre videli“ a sadáme si na kávičku a koláčiky. Pred ďalšou cestou sa predsa treba posilniť J.

Ako sa približuje siedma hodina, balíme veci a presúvame sa aj s nabalenými bicyklami na perón č. 3, odkiaľ odchádza osobný vlak do Čiernej nad Tisou. Opäť by sme ocenili čo i len koľajničky pre kočíky, aby sa nám naše ťažké bicykle ľahšie presúvali po schodoch na perón. Elektro-Bicykel mojej manželky má sám o sebe cca 24 kg + bagáž 10 kg ... sama by to po tých schodoch asi nedala... Miškin bicykel aj s kapsami má tiež okolo 40 kg ... naše „pánske“ sú trošku ľahšie... s Bakym sme ale džentlmeni a „heavy bajky“ vynosíme postupne po schodoch až k pristavenému vlaku J. Hľadáme vozeň určený pre cestujúcich s bicyklami a z radosťou zisťujeme, že je ich tu niekoľko a všade sú voľné držiaky J Keďže máme už zakúpené batožinové lístky na bicykle platné až do Čiernej nad TisouJ nakladáme bicykle a spokojne si sadáme do moderne vybaveného vozňa. Palec hore Železnice SR.

Cesta do Čiernej nad Tisou prebieha podľa grafikonu a vonku je krásne babie leto. Kocháme sa pohľadmi na Východoslovenskú nížinu a slovensko-maďarské pohraničie a cca po dvoch hodinách prichádzame do cieľa našej cesty vlakom – Čiernej nad Tisou.

 

Cyklotrasa č. 1: Čierna nad Tisou – Vynohradiv

(14. 9. 2017 10:35 – 20:25 (+1 hodina Kyjevského času))

Keď vystúpite v Čiernej nad Tisou z vlaku, dýchne na vás úplne iná atmosféra ako napr. v západnej časti Slovenska. Nikto sa nikde nenáhli, netlačí, nestrká a ani nepredbieha... proste neskutočný kľud a pohoda. Pred stanicou je obrovský kamenný pamätník zo štátnym znakom ČSSR, pri ktorom sme si samozrejme museli spraviť niekoľko fotiek na pamiatku. V nedeľu možno nebude čas a ani priaznivé svetlo J. Hľadáme ešte nejaký obchodík, aby sme doplnili zásoby vody na cestu a v miestnej krčmičke si dávame na posilnenie „pivečko a vodečku“, aby sme mali s čím porovnávať na ukrajinskej strane. Trošku sme sa tu „zabudli“ a tak vyrážame po cca hodine a pol okolo tabule označujúcej koniec mestečka (čo sa nám v súčte dňa nakoniec dosť nepríjemne vypomstilo L). Prechádzame železným nadjazdom pre peších ponad stanicu. Z tohto miesta je perfektný výhľad na celé železničné zoradisko Čierna nad Tisou ako aj na nájazd na obrovský röntgen, ktorým prechádzajú všetky vlaky z a na Slovensko. Je štvrtok doobeda a vládne tu neobvyklý kľud. Je nám jasné, že toto kedysi frekventované železničné prekladisko má najlepšie roky už asi dávno za sebou L.

Hneď na úvod tejto etapy nás čaká výzva: „Nájsť vysu(nu)tý most ponad rieku Latorica, ktorá preteká medzi Čiernou nad Tisou a obcou Ptrukša (skúste zavrieť oči a toto vysloviť nahlas... nedá sa J)“, cez ktorú potrebujeme prejsť na bajkoch a pokračovať smerom na Veľké Slemence (naše dievčatá to nazvali, že smer „Semeníky“ J, netušíme čo sa im v tej chvíli preháňalo v ich hlavách ...) kde je hraničný prechod pre peších a aj bicykle. Táto trasa vedie čiastočne poľnou cestou cca 1,5 km a následne asi 6 km po hrádzi rieky Latorica. Z nej by sme mali zbadať vysu(nu)tý most, ktorý je našou jedinou cestou ponad rieku. Inak by nás čakala cca 40 km obchádzka po ceste pre motorové vozidlá a od hranice ďalších 109 km... to by sme asi do tmy nestihli L. Je krásne počasie, slniečko svieti tak akurát aby nám nebolo horúco, teplota je okolo 25 °C... ideálny čas na bicyklovanie... len ten bočný vietor by nemusel byť taký nepríjemnýL, ale nemôžeme mať všetko ideálne J. Odbočku na most sme našli v pohode, aj keď zo strany odkiaľ sme prichádzali ju nebolo veľmi dobre vidieť. Je nasmerovaná z opačného smeru hrádze (pochopili sme to až v nedeľu... o tom neskôr). Most už má čo to za sebou, sem-tam chýba nejaká drevená latka, ale nás ešte udržal a v pohode sme prešli na druhú stranu rieky. Najprv sme mali obavy či nás to udrží a tak sme po ňom prechádzali pekne po jednom... ale keď sa za nami prehnal miestny človiečik na motorke, tak sme pochopili, že naše obavy boli zbytočné...

Po prechode rieky Latorica sme nabrali smer Ptrukša (no skúste to vysloviť zo zavretými očami...). Po štrkovej ceste, ktorá sa po cca 2 km postupne zmenila na rozbitú panelo-asfaltku sme postupovali smerom na Veľké Slemence, kam sme dorazili o cca 12-tej hodine nášho času. Na tachometri mi svietilo 18,8 km od železničnej stanice Čierna nad Tisou (moja informácia pre dievčatá z rána, že na hranicu je to tak 3,5-4 km bola dosť „mimo“). No čo už... na tej mape to nevyzeralo tak ďaleko J.

Robíme si posledné fotky na slovenskej strane hranice, obliekame tričká špeciálne vyrobené na túto príležitosť a prechádzame hraničným prechodom Mali Slementsi na Ukrajinu. Celý proces tam nám netrval viac ako 15 minút. Pár metrov za hranicou nás čakajú tradičné stánky, v ktorých kúpite všetko možné i nemožné... Baky si všimol obchod z topánkami, kde mali tenisky Salomon za 20 € a vraví, že keď sa budeme vracať v nedeľu späť, tak si ich možno kúpi aby ich otestoval na prechádzky so psom... (dávam im „den... nanejvýš dva“ J).

Po polátanej asfaltovej ceste sme nabrali smer Sjurte, kde sme odbočili vľavo na celkom slušný hlavný ťah M-06 smer Uzghorod. Čakalo nás ešte 100 km do cieľa a prechodom hranice sa aj čas posunul o hodinu, takže už bolo niečo po 13-tej a my sme museli začať „makať“. Na návštevu centra Uzghorodu nebolo času... a tak sme to zobrali „spojkou M-06“ popod Uzghorod smer Mukačevo a prešli sme cez Serednie do Mukačeva, kde sme dorazili okolo 15:30 miestneho času. Nedá mi nespomenúť, že po trase sme po pravej strane cesty M-06 objavili futbalové ihrisko postavené asi do 40° svahu ako pripomienka na EURO 2012 J. Tu sme si museli spraviť fotky a poslať ich neskôr našim priateľom... boli z toho celkom paf, tak ako aj my (tento tip som tiež objavil na stránke naExpediciu.sk od Miloša Majka zo Serede a tajne som dúfal, že to ihrisko niekde nájdeme... ďakujem za tip J).

Šťastne sme dorazili do Mukačeva a keďže sme od raňajok v Košiciach nič poriadne nezjedli, začali sme hľadať nejaký podnik, kde by sme sa dobre najedli a niečo vypili. Musím povedať, že info od Miloša Majka, že na Ukrajine sa dá dobre a lacno najesť a napiť bola presná na 200 %. Chvíľku sme v centre hľadali vhodný podnik, kde by sme mali možnosť zaparkovať bicykle a mať ich pod dohľadom. Po cca 15 minútach sme našli veľmi dobrú pizzeriu Paradiso, kde sme si sadli a posilnili sa dobrým jedlom a okúsili sme prvé vzorky ukrajinského kvasu, piva a vodky. Pri odchode sme zaplatili bez problémov VISA kartou a ten náš úžas na našich očiach, keď sa účet vyšplhal na 18,5 € nemal konca kraja. Musím pripomenúť, že sme sa kompletne všetci štyria do sýtosti najedli, napili a aj „50 gr. vodečka pre každého“ sa tam zmestila J.

Z pizzerie Paradiso v Mukačeve sme vyrazili asi o 16:30. Boli sme cca v polovici našej trasy od hranice po Vynohradiv. Pred nami bolo ešte asi 55 km. V hoteli H&K Imperial vo Vynohardive sme mali nahlásený príchod medzi 19:00 – 20:00 a zatiaľ sa všetko zdalo OK. Len nech sa nič „neposere“...

Z Mukačeva sme vyrazili po ceste H-09 smer Kamianske a ďalej sme pokračovali smerom na Zarichchia. Tam sme mali odbočiť smerom na Vynohradiv. Cesta ubiehala celkom v pohode aj keď nie v takom tempe ako sme si prestavovali. U dievčat sa začali prejavovať klasické syndrómy (cikať, obliekať, vyzliekať... a to dookola J) a moje predné koleso začalo mať problémy z tlakom (bohužiaľ nebola to hypertenziaL) a tak som musel každých 10 km dofukovať, ale držalo a tak som dúfal, že to vydrží až na hotel a tam to opravíme. Pri tejto príležitosti mi nedá nespomenúť dôležitú informáciu, ktorá by mohla byť užitočná aj pre iných cestovateľov na Ukrajinu. Výskyt čerpacích staníc je nadštandardný aj na naše pomery a na Ukrajine nájdete čerpaciu stanica tak každých 5 km. Stojan so vzduchom by ste tam ale hľadali márne... Ako som už písal pred chvíľou... moje predné koleso malo miniatúrny defekt a tak, keď som zbadal nejakú čerpaciu stanicu vždy som sa potešil, že: „Aha pumpa, dofúkam...“.  Asi po desiatom márnom pokuse nájsť stojan so vzduchom som pochopil, že tu to funguje asi inak ako na západ od ukrajinskej hranice. Na jednej pumpe som stojan so vzduchom k mojej obrovskej radosti nakoniec našiel, ale keď som prišiel bližšie k nemu a zbadal, že je totálne zničený, moje nadšenie opadlo a od tohto momentu som prestal hľadať „Vozduch“ na čerpacích staniciach. „Vozduch“ sa totiž nachádza v početných opravovniach pneumatík a aj na auto-umyvárňach, ktorých výskyt je tu oproti Slovensku neskutočne hustý J. Asi 20 km pred cieľom ma „sklamalo“ prekvapivo aj zadné koleso a v ňom som už začal strácať tlak rýchlejšie. Dofukoval som každé 2 km a nakoniec som sa rozhodol, že zastavíme a vymením v ňom dušu. Zvládli sme to s Bakym za 7 minút a dievčatám táto krátka pauzička prišla vhod. Mohli si aspoň trošíčku oddýchnuť a vystrieť chrbát ležiac na zemi.

Po oprave a krátkom oddychu sme opäť nasadli na naše „tátoše“ a vydali sme sa na posledné kilometre našej cesty. Bolo už skoro 19:30 a slnko zapadalo za obzor a nám bolo jasné, že za svetla to do hotela nestihneme. Po odbočení z hlavnej cestnej trasy sa stav ciest radikálne zhoršil (niekde to ani nebola cesta ale ujazdená šotolina L, po ktorej sa rútili domáci Ukrajinci na svojich plechových tátošoch a všade bolo plno prachu...). V tomto momente sme začali preverovať počet a stav našich osvetľovacích zariadení. Každý z nás mal samozrejme predné a aj zadné blikačky na rozdiel od miestnych Ukrajincov, ktorí chodili zásadne po tme v tmavom oblečení bez blikačiek a odraziek a v protismere teda po pravej krajnici oproti nám J.

Našťastie Monika mala na svojom Elektro-bajku namontovaný vpredu celkom slušný LED halogén a tak sme sa zoradili čo najtesnejšie za sebou ... Monika vpredu svietila v totálnej tme cca 1 meter pred sebou a hlásila jamy a iné prekážky (ježkov a pod. J). Museli sme sa stále držať pri pravej krajnici, pretože po 20-tej hodine sa na cestu vyrútili snáď všetky domáce autá a hlavne dodávky. Ako sme neskôr pochopili, išli zvážať tovar zo stánkov, ktoré boli umiestnené popri cestách. Tie čo k nám prichádzali zozadu sme v duchu oslavovali, lebo nám aspoň na chvíľu posvietili na cestu... tých oproti sme preklínali, lebo prepínať diaľkové na tlmené ich asi v autoškole nikto neučil... takže po cca hodine a pol trápenia sa v tme na rozbitej ceste sme konečne šťastlivo doputovali do mestečka Vynohradiv. Keďže v mestách na Ukrajine normálne funguje verejné osvetlenie, nájsť náš hotel už nebol vážny problém. O 21:30 h miestneho času sme šťastne doputovali k Hoteli H&K Imperial, ktorý som vybral tiež na odporúčanie Miloša Majka a išli sme sa na recepciu ubytovať.

Mali sme trošku obavu či nejdeme neskoro (bolo už hodne po 21:00), ale na recepcii nás čakala milá mladá slečna. Bez problémov sme si v hoteli mohli odložiť naše bajky, aby sa im vonku nič „zlé“ nestalo. Keďže sme boli po celodennej túre poriadne vyšťavení, tak sme si v hotelovom bare dali nejaké to pivečko a samozrejme „Vodku na záver...“ a pobrali sme sa spať. Keďže sme už v naozajstnej posteli nespali min. 24 hodín, tešili sme sa asi najviac na poriadnu sprchu a pohodlnú posteľ...

P.S. Ešte pred tým, ako sme zaľahli, sme sa informovali kedy môžeme prísť na raňajky. „Po 9:00“ bola odpoveď z Recepcie a tak sme si mohli pospať  luxusných skoro 10 hodín...

Cyklotrasa č. 2: Vynohradiv – Solotvyno (Sighetu Marmației v Rumunsku)

(15. 9. 2017 10:30 – 20:15)

Vstávame niečo po 8-mej hodine. Musíme ešte opraviť moje dva defekty (a aj Miška jeden dostala pred Mukačevom), aby sme mali k dispozícii náhradné duše na prípadné ďalšie nepríjemnosti a pripravené bajky na ďalšiu trasu. Na raňajky v hotelovej reštaurácii si  vyberáme z „rôznych“ kombinácii vajíčkových jedál (omeleta, praženica, volské oká) a k tomu klobásky alebo syr + miniatúrna zeleninová obloha (dievčatám odovzdávame aj naše „vzorky zeleniny“, aby toho mali trošku viac J). Kávu, čaj, prípadne džús si musíme priplatiť, ale tie ceny sú také „smiešne“, že keď pri recepcii platím kartou VISA za celý náš pobyt pre štyri osoby, tak záverečný účet, v ktorom je započítaný aj včerajší večerný konzum piva a vodky v hotelovom bare + nápoje na raňajky sa „vyšplhal na  67 €“. Neskutočné...

V noci trošku spŕchlo, ale cesty už pomaly obsychajú a tak okolo 10-tej sadáme na bicykle a vyrážame smer Khust. Pred Khustom nás čaká jediný „ostrejší kopček“... keďže máme ešte dosť síl tak ho bez problémov zdolávame a na jeho vrchole stretáme pri ceste miestnych predavačov s ovocím a kupujeme si výborné domáce jabĺčka na cestu. Kúpili by sme aj iné dobrôtky, ale naše úložné priestory na bicykloch sú preplnené a tak sa spúšťame dolu kopcom a mierime do Khustu. Je to veľmi pekné mestečko, ktoré bolo v minulosti hlavným mestom Karpatskej Ukrajiny. V jeho centre si pred obrovským pravoslávnym kostolom spravíme zopár fotiek a keďže je niečo pre 13-tou hodinou hľadáme nejaký vhodný podnik, kde by sme sa najedli a napili a zároveň mali na očiach aj naše bicykle. Asi 200 m od hlavného námestia nachádzame peknú Pizzeriu Varosh s veľkým vonkajším sedením. Je krásne slnečné počasie a tak si sadáme pod slnečník a objednávame tradičné miestne pivo a vodu. Na jedlo sme si s Bakym objednali XXL pizzu a dievčatá testujú tradičný boršč a rybu. Jej miestny názov (форель) nám nič nepripomínal, ale po prinesení porcie zisťujeme, že je to náš pstruh J. Jedlo a pitie bolo vynikajúce a pri platení kartou nás znovu ako už x-tý raz milo prekvapí výsledná suma, že 378 ГРН (asi 12,2 €).

Spokojne napapaní sa pohýname smer Steblivka, ďalej cez Bushyno na Tiachiv. Ráno sme sa ešte pred našim odchodom z Vynohradivu zastavili na miestnej žel. stanici, aby sme zistili prípadné možnosti prepravy miestnym vlakom. Na stanici nám povedali, že vlak chodí aj na smer Solotvyno, ale končí v dedinke asi 12 km pred Solotvynom , ktorá sa volá Teresva. Do Solotvyna však už vlak nepokračujeL.

Po prechode cez mestečko Tiachiv smerujeme do Teresvy, kde hľadáme miestnu železničnú stanicu. Je asi 300 m napravo od hlavnej trasy. Celá budova železničnej stanice je asi 5x3 m veľká budova J. Pýtame sa milej pani za okienkom, že či je možné na druhý deň v sobotu 16.9. ísť vlakom z Teresvy do Vynohradiva resp. až do Berehove. Je to totiž cez 100 km a Miška má „menší problém“ s pravým kolenom. Predstava, že by zajtra mal ísť cez 120 km na bicykli ju nerobí veľmi šťastnou. Priznám sa, aj my by sme si možno radšej oddýchli cestovaním vo vlaku a prišli možno za svetla do posledného miesta našej cesty – mestečka Berehove. Milá pani nám oznamuje, že vlak zo stanice Teresva do Berehove odchádza o 12:01 a cesta trvá necelé 4 hodiny. Super. A dokonca si môžeme do vlaku zobrať aj bicykle, ak ich tam niekde zmestíme J. To by sme mohli byť okolo 16-tej na druhý deň v Berehove. Pre istotu sa opýtam, že či „isto“ vlak ide aj v sobotu. Odpoveď je, že určite ÁNO. Oznamujem to Bakymu... ten sa znovu ide opýtať pani, či „isto“ ten vlak pôjde aj na druhý deň, keď je sobota (pani má ale pevné nervy) a aj Bakymu z úsmevom odpovedá , že vlak chodí každý deň o 12:01. Celí spokojní odchádzame zo stanice a oznamujem našim dievčatám, že na druhý deň nás čaká iba 24 km z hotela sem na stanicu a ďalej pôjdeme vlakom. Dnes je dnes a zajtra bude iný deň... ešte necelých 20 hodín sa môžeme tešiť ... :-)

Opúšťame Teresvu a smerujeme k hlavnému cieľu dnešného dňa mestečku Solotvyno. Šliapeme ešte 12 km a prichádzame do malého mestečka, v ktorom ešte do donedávna fungovali bane na ťažbu soli. Odbočujem podľa navigácie z hlavnej cesty doprava a po cca 700 m prichádzame po rozbitej prašnej ceste k prvým jazerám, v ktorých by mala byť slaná voda podobného zloženia ako v Mŕtvom mori. Zvečerieva sa a keď prichádzame k jazerám, slnko práve zapadá nad obzorom. Obzeráme si prázdne pláže a drevené ležadlá, robíme si naozaj úchvatné fotky západu slnka, ktoré v odrazoch od pokojnej hladiny soľného jazera vytvára neuveriteľné farebné kreácie. Po asi 15 minútach sadáme na bicykle a ponáhľame sa do 12 km vzdialeného rumunského Sighetu Marmației (Sihoť po Slovensky J), kde máme objednaný hotel „Vila Royal“. Cestou ešte absolvujeme prejazd medzinárodným ukrajinsko-rumunským hraničným prechodom, kde sa ako na potvoru „striedajú“ zmeny a tak tam „skysneme“ skoro do 20:30. Je už celkom slušná tma a vidina cestovania po tme nás vôbec neláka. Našťastie do centra je to od hranice cca 2 km a tak sadáme na bajky a ponáhľame sa do hotelu.

V centre Sighetu Marmației trošku „blúdime“, lebo som si do telefónu zabudol nahrať mapu Rumunska a po prechode hranice mi síce ukazuje trasu ale na „slepej“ mapke... a tak sme „dorazili“ asi o 2 ulice mimo náš cieľ. Po dvoch opýtaniach ale nakoniec nachádzame náš hotel Vila Royal a ideme sa ubytovať. Je už zase tma a z prehliadky mestečka ani dnes nič nebude L. Ubytovanie je veľmi slušné a tak sa po rýchlej hygiene presúvane do reštaurácie na osvieženie pivkom a vínkom. Keďže máme väčší smäd ako hlad dávame pár pív navrch a pred 22:00 sa presúvame do postele. Ráno po raňajkách musíme vyraziť čo najskôr, aby sme sa stihli okúpať v Solotvyne a do 12:01 prísť na stanicu v Teresve.

 

Cyklotrasa č. 3: Sighetu Marmației v Rumunsku – Solotvyno – Teresva – Berehove

(16. 9. 2017 9:30 – 16:00)

Vstávame niečo po 7-mej hodine. Raňajky vo forme švédskych stolov sa podávajú po 7:30 a sme tu medzi prvými. Je to zmena oproti zvyklostiam v ukrajinských hoteloch, hlavne dievčatá sú radi, že našli svoju obľúbenú zeleninu, jogurty resp. vločky...

 Z hotela potrebujeme vyraziť čo najskôr smer Solotvyno a ďalej do Teresvy. Čaká nás dohromady síce len nejakých 24 km, ale po včerajšej skúsenosti na hraniciach dúfame, že sa už nebude opakovať nekonečné čakanie na kontrolu dokladov a budeme mať dostatok času sa okúpať v slaných jazerách. Cestu už poznáme aj keď sme ju včera z polovice išli potme a cez hranicu prechádzame „hladko“ za 15 minút. Smerujeme k jazerám.

Je už asi po sezóne, lebo keď okolo 9:45 prichádzame do „rezortu“ všade je naozaj „mŕtvo“ a v jazere sa kúpe iba jedna pani. Nikde nevidíme žiadne sociálne zariadenia a už tobôž sprchy so sladkou vodou a tak riešime zásadnú dilemu: „keď vlezieme do tej slanej vody a tá soľ potom na nás ostane, nebude to veľmi príjemné sa obliecť do cyklo-oblečenia, šliapať 12 km na stanicu a potom cestovať 4 hodiny vo vlaku“. Poznáte určite všetci ten pocit, keď vyleziete z mora, necháte na sebe uschnúť slanú morskú vodu a potom vás svrbí a šteklí celé telo. Po krátkej porade v nás ale víťazí zvedavosť nad komfortom a všetci sa ideme „čľapkať“ do ukrajinského Mŕtveho mora. Musím povedať, že koncentrácia soli je naozaj neuveriteľná a plávanie v tejto vode je priam nemožné. Dá sa v nej len tak polo-sedieť a pohybovať rukami ako keď sedíte na nafukovačke. Mám zato, že tu by sa dokázal utopiť iba Chuck Norris!

Po polhodinke kúpania musíme ale von z vody. Snažíme sa čo najviac vyšúchať do osušiek, aby sme sa zbavili zvyškov soli a celkom sa nám darí. Iba Baky to necháva na samo-uschnutie a po piatich minútach sa mu všade po tele objavuje celkom slušná vrstva soli. Obliekame sa bez väčších problémov do cyklo-oblečenia a chystáme sa vyraziť na cestu k železničnej stanici v Teresve. Máme na tých cca 12 km skoro 90 minúť takže by to malo byť v pohode. Baky si nedokáže na zasolené telo obliecť ani tričko. Miška mu pomáha s „obliekaním“ a už dopredu ho ľutujeme ako ho všetko bude štípať J.

Do Teresvy prichádzame pol hodinku pred odchodom vlaku. Dievčatá posielame do obchodu nakúpiť niečo na cestu (čakajú nás 4 hodiny vo vlaku) takže pivečko a niečo pod zub sa vždy zíde. My s Bakym ideme na stanicu kúpiť lístky na vlak. Zosadám z bicykla a blížim sa k pokladni, keď na mňa prehovorí nejaký miestny pánko, že „pójezd nepojédet...“. Pozerám na neho nechápavo, ale aj tak idem k pokladni a snažím sa kúpiť lístky na vlak. Na skle pokladne od včerajšieho dňa k asi 20-tim rôznym oznamom pribudol nový rukou písaný,  že nejaké dve čísla vlakov „16. a 17.9. nebudú premávať“. Aj keď sa nevyznáme v ich číslach vlakov začíname tušiť, že sa to týka asi aj nášho vlaku. Prichádza pani pokladníčka (tá istá ktorá nám včera 2x na 100 % tvrdila, že vlak určite pôjde) a oznamuje nám, že bohužiaľ jej večer zavolali, že sa pokazila „mašina“ a musí ísť cez víkend do opravy a tak vlaky nepôjdu. No SUPER. Bez náhrady zrušili jeden z dvoch vlakov čo tu jazdia (druhý išiel o 18:45, ale končil asi v polovici našej trasy L). Takže čo teraz? Je skoro poludnie a my máme do cieľa 100 km. Mišku bolí pravé koleno a tak je nám jasné, že musíme za každú cenu zohnať nejakú náhradnú dopravu. Pani pri pokladni je nás asi ľúto a tak „žhaví“ svoj mobil a snaží sa zohnať nejaké TAXI. Prichádzajú aj jej známi, je ich tam už asi 5 kusov a všetci telefonujú a zháňajú dopravu. Zvažujeme, že sadneme na bajky a presunieme sa asi 12 km do Tiachiv, čo je mestečko kde majú aj autobusovú stanicu resp. „maršrutky“. Tam budeme mať väčšiu šancu zohnať nejaký povoz...

Našťastie nemusíme nikam šliapať. Miestnym sa podarilo zohnať miestneho „taxikára“, ktorý by mal mať väčšie auto, kde sa zmestíme aj s našimi štyrmi bicyklami. Máme počkať 20 minút a bude tu. OK. Čakanie si krátime konverzáciou s miestnymi ľuďmi, ktorí sú veľmi priateľskí a hlavne im chutí naša slivovica, ktorej zbytky som objavil v mojom ruksaku J.

Po 20 minútach prichádza biela dodávka Hyundai. Baky tvrdí, že do nej sa s bicyklami určite „nenarveme“, ale ja som optimista. Musíme! Inak sme v „prdeli“! Sklápame zadnú lavicu, pod ktorú sa snažíme nastrkať našu bagáž. Po odmontovaní predných kolies z bicyklov sa nám nakoniec všetky bajky podarí aj s batožinu natlačiť do auta a ešte nám ostali pohodlné štyri sedadlá + vodičovo miesto.

Je niečo po 13-tej hodine a čaká nás 100 km jazdy dodávkou po ukrajinských cestách. Časť tejto trasy sme včera absolvovali na bicykloch, takže tušíme čo nás čaká... Pred tým ako opúšťame Teresvu ide miestny taxikár ešte natankovať na miestnu „čiernu“ pumpu. Nám sa už aj cena benzínu na legálnych pumpách (0,75 €/liter 95-ky) zdala luxusná, ale miestni vedia ešte aj túto cenu „optimalizovať“. Po natankovaní vyrážame smer Khust, Vynohradiv a ďalej na Berehove. Cesta prebieha v relatívnej pohode. Náš vodič si to šinie rovnomernou rýchlosťou na úrovni 90-tky bez ohľadu či ideme cez obec alebo mimo. Mimo obce stav ciest nedovoľuje ísť väčšou rýchlosťou ako 100 km/h a ako nám vysvetľuje, v obciach je u nich povolená 60 km/h s toleranciou 20 km/h, takže všetci chodia stále 80-90 km/hodinu. Na našu otázku či sa nebojí, že ho namerajú policajti sa len pousmeje a povie: nemajú ma čím, lebo policajtom zobrali všetky radary a nové sú v nedohľadne J. Musím však napísať, že napriek tomu, že ukrajinskí vodiči jazdia dosť agresívne hlavne pri predbiehaní, tak sme za celý čas nevideli jedinú haváriu ani kolízny stav. Všetci vždy nejako odhadli správne svoje možnosti a schopnosti a tak všetko prebiehalo bez zvýšeného rizika.

Aj náš šofér jazdil vcelku suverénne a bezpečne. Ale iba keď netelefonoval. Počas cesty vybavoval asi tak päť telefonátov, z ktorých každý trval tak 10-15 minút. Všetky sa týkali jednej veci. Ako sme pochopili z jeho neskutočne cholerickej až agresívnej konverzácie, tak pred cestou mu niekto vykradol elektroniku z auta a on prišiel na to, kto to bol. Obvolal snáď všetkých príbuzných, aby sa podelil s nimi o túto story. Bohužiaľ sa pri tom vždy tak rozčuľoval a až nepríčetne kričal do telefónu, že sme mali naozaj obavy, aby nás živých a zdravých doviezol do cieľa našej cesty.

Po viac ako dvoch hodinách sme šťastne doputovali do cieľa našej cyklo-auto etapy mestečka Berehove a zastali pri našom hoteli Zolota Pava. Postupne sme vyložili nás, bicykle a aj batožinu. Zaplatili sme vodičovi dohodnutú taxu 50 € (bolo to také WIN-WIN riešenie... my sme boli tam kde sme chceli byť za cenu, ktorá nebola na naše pomery priveľká a miestny taxikár bol tiež šťastný, že zarobil slušné peniaze). Len pre porovnanie. Za cestu vlakom aj z bicyklami by sme zaplatili asi 6 € J. Ale za ten zážitok to stálo.

Konečne sme niekam prišli ešte za svetla a tak sme sa rýchlo ubytovali, osprchovali a vyrazili do mesta niečo zjesť. Bolo už predsa niečo po 16-tej a my sme naposledy jedli ráno v hoteli v Rumunsku. Drobnosti po ceste nerátam J. Neďaleko pri našom hotelíku sme objavili pri riečke perfektnú záhradnú reštauráciu, kde na štýlovom grile pripravovali domáci boršč a niečo podobné nášmu gulášu. V ponuke mali aj šašlík a rybu (teda nášho pstruha). Na úvod sme dali tradične miestne pivo, nejakú miestnu pálenku podobnú našej slivovici J a Miška začala ochutnávať aj miestne víno. Ochutnali sme aj guláš a boršč. A nesmel chýbať samozrejme šašlík a ryba + zelenina. Posedeli sme skoro dve hodinky a posilnení na tele a aj duchu sme sa rozhodli preskúmať miestne centrum. Najprv sme sa ale vybrali smerom na miestnu železničnú stanicu. Zajtrajší deň bol dňom návratu na Slovensko a bohužiaľ sa malo pokaziť počasie. Až doteraz bolo úplne perfektne, polojasno teplota okolo 25 °C... super „počko“. V nedeľu 17. 9. ale hlásili postupne dážď a tak sme sa rozhodli, že si našu cca 80 km trasu späť na Slovensko skrátime na polovicu tak, že pôjdeme vlakom do Chopu a odtiaľ už pôjdeme ďalej na bicykloch. Ideme teda zistiť či a kedy nám ide vlak do Chopu. Po príchode na stanicu zisťujeme, že ich informačným tabuliam nemáme šancu porozumieť (aj keď táto stanica bola zo všetkých staníc asi najlepšie označená J). Ideme teda k okienku a zisťujeme odchody vlakov a možnosti prepravy bicyklov. Dozvedáme sa, že v nedeľu nám ide vlak o 12:10 smerom na Uzghorod, ktorý stojí aj v Chope. S bicyklami nebude problém... má ísť ale veľa študentov do škôl a tak nás vystríhajú, že sa budeme musieť nejak potlačiť J. Cesta cca 40 km by malo trvať niečo cez dve hodiny J. Spokojní obchádzame zo žel. stanice smer centrum, kde si v príjemnej kaviarničke objednávame perfektné espresso so zmrzlinou a oddychujeme po náročnom dni. Zvečerieva sa a tak sa pomaly presúvame smer náš hotel a tešíme sa do pohodlnej postele. Pred hotelom zisťujeme, že ho celý obsadili svadobčania J, je tu ale nezvyčajne veľa áut so slovenskými EČV. Po krátkom prieskume zisťujeme, že ženích je zo Slovenska a nevesta je miestna deva z Ukrajiny. Takže my sme jediní hostia okrem svadobčanov, ktorý obsadili celý hotel. „Ďakujem bohu“ za to , že som „zabukoval“ ubytovanie už pre troma mesiacmi dopredu :-). Presúvame sa na izbu, kde ešte chvíľku pokecáme o dnešnom hektickom dni a ideme do „hajan“. Zajtra nás čaká presun vlakom do Chopu a potom bicyklami na Slovensko.

Vlako-Cyklo trasa č. 4: Berehove – Chop – Mali Slementsi – Ptrukša – Čierna nad Tisou

(17. 9. 2017 12:10 – 19:00)

Keďže v hoteli bola svadba a aj napriek tomu, že sme boli z predchádzajúceho dňa unavení, tak spánok nebol nič moc. Zvukovú produkciu nebolo možné jednoducho vytesniť. Svadobčania skončili tesne nad ránom okolo 3-tej hodiny a tak vstávame až niečo po 9-tej hodine. Presúvame sa na raňajky do svadobnej sály, ktorá je už skoro uprataná a po svadobčanoch nič neostalo L. Keďže sme opäť na Ukrajine, tak raňajky sú „á la carte“. Máme na výber z „vaječných špecialít“ (omeleta, praženica, volské oká) a naviac je možné si objednať krupicovú kašu so syrom. K tomu čierny čaj, kávu resp. džús si musíme doplatiť... už to máme odskúšané z Vyhohradiva J. Po výdatných raňajkách platím kartou celý náš pobyt v tomto hotelíku Zolota Pava (dozvedáme sa, že budova má už cez 200 rokov) za nás všetkých aj s nápojmi a teraz sa podržte... 32,49 € !!! Pozn. Už chápem, ako sa cítia naši švajčiarski priatelia, keď k nám prídu na Slovensko na návštevu J.

                Odchod nášho vlaku je až o 12:10 a tak oddychujeme na izbách do 11-tej. Obloha sa už zaťahuje ťažkými mrakmi a čo chvíľa očakávame, že začne pršať. Niečo po jedenástej nakladáme veci na bicykle a pomaly sa presúvame na žel. stanicu. Prechádzame cez centrum mesta, ktoré aj v nedeľu neuveriteľne žije. Nemôžeme vynechať ani návštevu trhoviska so stánkami, v ktorých kúpite všetko možné i nemožné za smiešne ceny. Baky s mojou manželkou kupujú 2 kg krowiek pre ich „deti v škole“ (obaja sú totiž učitelia ZŠ a deti sa budú určite tešiť na malý darček z výletu). Pred dvanástou prichádzame na stanicu. V staničnom bufete míňame posledné hrivny na miestnu vodku s Coca-Colou a smerujem na perón.

                Vlak prichádza načas a našťastie nie je extra preplnený, takže v pohode nakladáme všetky naše bicykle do uličky a sadáme na drevené sedadlá J. Baky poznamená, že tento vlak určite vyrobili keď jeho starká ťahala za sebou dreveného káčera J, ale my sme radi, že sa vezieme smer Chop. Vo vlaku cestujú prevažne mladí do škôl v Uzghorode. Dávame sa do reči s miestnym mladíkom, ktorý nám rozumie po slovensky a aj celkom dobre hovorí našou rečou J. Po zhruba dvoch hodinách prichádzame do Chopu, odkiaľ už budeme pokračovať na bicykloch.

                Keď sa dobre pozriete na mapu tak zistíte, že žel. stanica v Chope je od žel. stanice v Čiernej nad Tisou vzdialená asi 10 km. Hranica je niekde uprostred. Autom, pešo, na bicykloch a ani nijak inak ako vezúc sa vo vlaku sa ale na druhú stranu nedostanete L. Osobné vlaky chodia iba dva a cesta im trvá 65 minút !!! Takže najkratšia legálna cesta je zhruba 22 km na hraničný prechod Mali Slementsi a potom zhruba 19 km smer Ptrukša, poľná cesta na visu(nu)tý most ponad Latoricu a po hrádzi do Čiernej nad Tisou. Je niečo po tretej hodine miestneho času (kyjevského) a tak máme luxusný medzičas na cestu späť. Hľadáme nejaký dobrý podnik, kde by sme sa posilnili pred cestou a na radu miestnych ľudkov smerujeme k pizzerii Ricco asi 500 m od stanice. Pizzeria je zariadená veľmi vkusne a všetko vyzerá OK. Ani hostí tu nie je príliš veľa, predsa len je nedeľa poobede. Sadáme si a na úvod tradične pivo a miestna vodka. Obsluha je trošku „šuchtavá“ ale máme kopec času... Objednávame si jedlo (nič náročné J) a čakáme debatujúc o všeličom. Keď nám jedlo neprinášajú ani po hodine, začíname byť trošku „podráždení“ a urgujeme našu objednávku. Slečna prináša aspoň polievku a tak predpokladáme, že už to pôjde OK. Chyba! Jedlá dostávame postupne a napriek tomu, že oblohu k hlavnému jedlu, pečené zemiaky už máme 15 min na stole, objednaný vyprážaný syr k nám dorazil až úplne posledný po cca 75 minútach. Bolo by dobré sa už pobrať smer „Domovina“ a tak rýchlo do seba nahádžeme jedlo a platíme kartou pri barovom pulte. Ani cena 15 € za našu konzumáciu ale nevylepšuje dojem z pomalej obsluhyL. A možno sme len nemali šťastie na kuchára J.

                Prichádzame k našim bicyklom zaparkovaným pred reštauráciu a začína pršať. Toto sme síce očakávali, ale aj tak sme v kútiku duše dúfali, že nás to obíde. Neobišlo. Vyrážame v hustom daždi po ceste M-06 smer Uzghorod a v obci Sjurte bočíme doľava na poplátanú cestu smer Mali Slementsi, ktorou sme prichádzali vo štvrtok. Dážď neprestáva a začína sa ochladzovať. Na hraniciach z Ukrajinskej strany všetko prebieha viac-menej hladko. Pred kontrolou Monika prosí Mišku, aby jej niečo vytiahla z ruksaku, ktorý má na chrbte. Miška jej okrem iného podáva aj nejaké priesvitne vrecúško. Monika sa vzápätí začne neskutočne radovať a veseliť. Vo vrecku sú totiž jej OP a VP + asi 300 hrivien, ktoré už hľadá 2 dni a bola presvedčená, že sú dávno stratené a bude si ich musieť po návrate domov znovu vybaviť. Ukrajinskí colníci nechápu čo sa to deje, ale my vieme o čo ide J. Čo však z ukrajinskými peniazmi? Baky nelení a ide do malého obchodíku, kde ich vymení za fľašu vodky „Ukrajinka“ (je chladno a do vlaku sa hodí J). Pokračujeme na slovenskú stranu a tu sa to trošku zaseklo...  trávime 20 minút čakaním na daždi na colnú a pasovú kontrolu. Nakoniec po obligátnych otázkach, čo vezieme a kde sme boli, sme „prepustení“ naspäť do EÚ a pokračujeme smer Ptrukša na hrádzu Latorice. Dážď trošku poľavuje, ale aj tak sme už kompletne mokrí (okrem Moniky) a tešíme sa keď sa prezlečieme do suchých vecí. Opatrne prechádzame visu(nu)tý most, ktorý je teraz nie len „deravý“ ale aj poriadne klzký a smerujeme na hrádzu. Prestáva pršať na chvíľu sa dokonca ukazuje zapadajúce slnko. Čierna nad Tisou je už v dohľade keď vtom Baky zahlási, že má defekt L. Nič sa nedá robiť vyťahujeme náradie, náhradnú dušu a opravujeme Bakyho bajk. Po cca 10 minútach je všetko OK a pokračujeme ďalej. Čaká nás posledný úsek cca 1,5 km po poľnej ceste. Vo štvrtok cestou sem, bolo krásne slnečné počasie a poľná cesta bola v pohode.

Teraz ale po celodennom daždi je to samé blato a naše bicykle na seba nabaľujú kilá blata L. Neskutočne zablatení sa dostávame na asfaltku smerujúcu do Čiernej nad Tisou a všetkým nám je jasné, že s takto zablatenými bicyklami nás asi do vlaku nepustia. Musíme ich niekde očistiť. Hneď asi v druhom dome vidíme na záhrade pána z hadicou (celý deň pršalo, takže netušíme čo polieval)... a tak ho pekne poprosíme, či by sme si nemohli umyť bajky. Ochotne nám podáva cez plot hadicu a Baky postupne zbavuje všetky bajky nabaleného blata. Počas čistenia sa od miestneho občana dozvedáme zásadnú informáciu, ktorú nám ani MAPY.cz, GOOGLe maps, HERE maps a ani Apple maps nedokázali poskytnúť. Po prejdení vy(su)nutého mosta, sme mali pokračovať po hrádzi doprava a dostali by sme sa na slušnú asfaltovú cestu vedúcu cez Boťany až po Čiernu nad Tisou. Za pekného počasia bola aj naša trasa v pohode, ale v takomto daždivom počasí sme sa mohli vyhnúť blatovej pohrome J.

Po cca 20 minútach sú bajky pekné, čisté a my sa môžeme konečne pobrať na žel. stanicu. Je niečo po 19-tej už nášho času a do odchodu nášho vlaku máme zhruba hodinku. Dosť na to sa prezliecť do suchých vecí a pobaliť všetko na bicykle.

Prezlečení do suchého a čiastočne aj umytí od blata čakáme na pristavenie nášho osobáku OS8822 z Čiernej nad Tisou do KE (20:05-21:54). V staničnom bufete sa nám dokonca podarilo kúpiť pizzu, ktorá je voľná, lebo si ju niekto neprišiel vyzdvihnúť. Potešila J.

Osobný vlak je pristavený už pred 20:00 a keďže je to klasický „motorák“ nakladáme bicykle do služobného vozňa. Našťastie máme dostatok zámkov a sťahovacích gúm na upevnenie. Železničná spoločnosť SR s tým akosi nepočíta, že by bolo náklad treba aj nejako upevniť L. Keby niečo...  máme ešte Bakyho 5 cm pásku... tá nám pomohla nie len na začiatku, ale aj v prípade keď som si utrhol magnet cyklo-computeru na prednom kolese na jeho upevnenie na „špicu“, či na opravu Bakyho blatníka, ktorý sa „trošku“ nalomil na ukrajinských cestách... vivat páska J.

Cestou do Košíc „koštujeme vodku Ukrajinku“ a dievčatá podriemkavajú. Po dvoch hodinkách vystupujeme v Košiciach a „presúvame“ sa do hlavnej haly žel. stanice. Väčšina prevádzok je už po 22:00 zatvorená a keďže máme skoro dve hodiny do odchodu ležadlového R 614 do TN, padne návrh pozrieť si nočné centrum Košíc. Sadáme na bicykle a smerujeme do centra. Od stanice je to naozaj kúsok a musím povedať, že Košické námestie je večer naozaj úchvatné J. Trošku sa tu pomotkáme a vraciame sa späť na stanicu, kde čakáme na príchod nášho vlaku. Sme už po celom dni dosť unavení a radi by sme si už na chvíľu oddýchli.

Rýchlik prichádza o 23:25 na perón č. 3 a my sa náhlime naložiť naše bicykle do vozňa č. 4. Dúfame, že nezažijeme problémy ako pri ceste sem. Našťastie sú štyri stojany z piatich voľné a tak upevňujeme naše bicykle na miesto (Bakyho páska má teraz voľno J). Následne sa presúvame do ležadlového vozňa  č. 6, zaľahnúť aspoň na pár hodín. „Padáme do ležadiel“ a snažíme sa čo najskôr zaspať. Za štyri hodiny nás bude sprievodca budiť pre Trenčínom.

Je tesne pre štvrtou hodinou rannou a ja už od Púchova len tak podriemkavam. Niekde pri Ilave prichádza sprievodca a budí nás. Rýchlo sa z Bakym obliekame, balíme a presúvame sa k bicyklom, aby sme ich pripravili na vyloženie v Trenčíne. Ulička pri bicykloch je plná cestujúcich a my máme trošku problém manipulovať z bajkami. Nakoniec sa ale všetko úspešne darí a v Trenčíne vykladáme naše naložené tátoše na perón, kde nám zvonku pomáhajú aj naše dievčatá. Je 30 minút po štvrtej hodine rannej a nás čaká presun cca 4 km cez nočný Trenčín k našich príbytkom na Bavlnárskej a v Zlatovciach. V Trenčíne už neprší, aj keď cesty sú ešte trochu mokré a my sa presúvame ľudoprázdnym mestom k našim domovom, tešiac sa, že aspoň na chvíľu ešte zaľahneme do postelíJ. To sa nám pre piatou hodinou aj darí a môžeme si hodinku pospať. Treba ísť predsa len do práce. Na Moniku a Bakyho čakajú deti v škole, na Mišku nite a na mňa nejaké počítače J.

Záver: (19. 9. 2017)

Včera nadránom sme dorazili z našej cesty a každý z nás sa potreboval dať trošku dohromady. Dohodli sme sa, že v utorok večer sa stretneme „U Pumpára“ a zrekapitulujem náš trip na Ukrajinu. Mne sa podarilo dať dohromady aj vyúčtovanie všetkých nákladov a tak niečo po 19-tej hodine sa stretávane pri pohári dobrého piva a dievčatá koštujú vínko J. Všetci jednomyseľne konštatujeme, že to bol úžasný výlet, v priebehu ktorého sme veľa zažili a videli. V niektorých momentoch sme sa vrátili akoby v čase o niekoľko desaťročí späť a musím povedať, že to vôbec nebolo zlé. V tejto našej uponáhľanej dobe to bol zaujímavý kontrast s tým, čo dennodenne zažívame. Bohužiaľ aj Ukrajina už smeruje našim „západným smerom“ a tak za pár rokov už ani tam nebude „kľud a pohoda“...

Po spočítaní všetkých výdavkov zisťujeme, že tento výlet nás každého vyšiel na 150 €. Cesta vlakom do Čiernej nad Tisou a späť ležadlom aj s bicyklami vyšla každého na cca 50 €. Za ubytovanie v hoteloch (od 15-30€ pre dve osoby aj s raňajkami), stravu (12-20€ za všetkých štyroch) a všetko čo sme po ceste nakupovali to na hlavu vyšlo ďalších 100 €. Nesmiem zabudnúť, aj na neplánovanú cestu TAXI za 50 €. Na deň necelých 37,5 € je SUPER. Zlatá Ukrajina J Na budúci rok ideme znova. Už teraz sa tešíme ako „malé deti“ na návštevu „do cukrárne J“.

Na záver mi musím ešte raz poďakovať stránke naExpediciu.sk od Miloša Majka zo Serede za inšpiráciu a dúfam, že po prečítaní našich zážitkov bude opis našej cesty návodom a inšpiráciou aj pre iných cestovateľov.

 

 


Fotogaléria k článku:

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

Zobraziť všetky fotografie
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu

1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu
1199
Autor: REDAKCIA naEXpediciu


Skryť všetky fotografie

Video k článku:


Komentáre k článku:

Komentovať môžu:
registrovaní menom
registrovaní nickom
›VŠETCI‹

UPOZORNENIE: Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.

Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.

Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy. Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.

Pridať komentár
VIZOVA POVINNOST PRE OBCANOV SR A CR
Označenie inzercie
Vyhľadávanie
Posledné komentáre

Expedicia Jordansko Izrael
Označenie inzercie
CESTOVANIE
Označenie inzercie
Bottom panel

© naexpediciu.sk všetky práva vyhradené. Obsah novín je chránený autorským zákonom č. 618/2003 Z.z. a medzinárodným právom.
Prepis , šírenie, či ďalšie kopírovanie tohto obsahu alebo jeho časti, a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu vydavateľa alebo autora článku zakázané.
Design: © Mgr. Matej Fraňo Logo a názov novín: © Miloš Majko
Noviny sú aktualizované priebežne.
Články uverejnené na naexpediciu.sk neprechádzajú jazykovou korektúrou.
Redakcia a vydavateľ novín nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov. Redakcia a vydavateľ nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v novinách.

Farby laky

Webdesign