Prihlásiť sa Prihlásiť sa | Registrácia Nová registrácia
Rescue Online | Na expedíciu | Reportér 24

Cesta je ciel...
Označenie inzercie
Na expedíciu

ISSN 1337-8481   Dnes je 25. 5. 2018, meniny oslavuje: , zajtra
RSS Export článkov
Top panel

Černobyľské memoáre – 6 Pripjať

1197

V pokračovaní súpisu dojmov a zážitkov z našej cesty po Ukrajine, černobyľskej zóne a Bielorusku pokračujeme ďalšou časťou. Z časového hľadiska celej expedície sme už za polovičkou, no ešte stále je pred nami kopec zážitkov a plno nových vecí, ktoré nás ešte len majú prekvapiť.

Naposledy som sa v rozprávaní dostal k presunu do mesta Pripjať. Z priestoru pred administratívnou budovou elektrárne sa tak udeje ako všade v zóne pomocou nášho mikrobusu. Medzičasom sme si už celkom slušne nacvičili nástup a výstup do tohto útleho vozidla s úzkou uličkou medzi sedadlami. A hoci je snaha vidieť a zažiť toho čo najviac, prepasírovanie sa všetkých 16 zúčastnených cez jediné dvere (vpredu sedia okrem vodiča len sprievodcovia) trvá nejaký čas a vždy sa nájde niečo, čo celý tento proces zdrží. Ale verím tomu, že opakovať tento postup ešte pár dní, tak už by to všetko bolo len záležitosťou okamihu.

Ale odbočme naspäť k téme, tak ako náš bus odbočil z hlavnej cesty k mestu Pripjať. Po prekonaní známeho Mostu smrti, čo je vlastne nadjazd nad železničnou traťou, vchádzame k jeho kontrolnému stanovišťu obsadeného tradične nezáujmom prekypujúcim pracovníkom ostrahy. Hneď na ich unimobunke je nacapená možno pôvodná tabuľa oznamujúca začiatok obce s jej názvom. Ako som už spomenul, kontrolné stanovištia je striktne zakázané fotiť, asi aby sme im tie unimobunky a rampy nezačali vo veľkom kopírovať a predávať do sveta alebo čo. Slovom, túžba odfotiť si túto tabuľu, odfotiť sa pred touto tabuľou a nakoniec ešte sa odfotiť s touto tabuľou sa zdá byť nemožná, čo potvrdzujú aj slová našej SK sprievodkyne. Na naliehanie sa obráti na sprievodcu povereného administráciou zóny, jeho stručné a jasné "neni problem" začujú aj blízko stojaci naši. Vyznie preto nadmieru úsmevne, keď nám naša sprievodkyňa hrdo oznamuje, že nám to "vybavila". Aj na tejto malej príhode je vidieť, ako boli mnohé veci z jej strany zveličované a dramatizované. Mám taký dojem, že je to preto, aby sme doma šírili o nej medzi svojimi známymi a ideálne aj po internete reklamu, že aká je to skvelá agentúra a čo všetko oni pre nás nad rámec možného vybavili a čo všetko pri tom riskovali. Nuž ale ťažko súdiť.

Prvé naše kroky, resp. otočenia kolies po Pripjati viedli po niekdajšom hlavnom bulváre, dnes prakticky lesom v ústrety hlavnému námestiu, kde sme sa dali doľava a zastavili na väčšej ploche neďaleko školy. Celkový úvodný dojem z tohto miesta je zhruba ako stáť za prvými stromami lesa za sídliskom a dívať sa späť k činžiakom. Priamy výhľad na budovy je len málokde, všetko zakrývajú kríky ale aj celkom veľké stromy. Za 30 rokov ich tu vyrástlo dosť a ani pred tým to tu asi nebolo bez stebielka. Stav budov je na pohľad zvonku nedobrý, ale nezdá sa byť katastrofálny. Zdá sa, že projektanti ranného socializmu, vyznávajúci architektúru pravých uhlov, odviedli dobrú prácu. Životnosť železobetónových prefabrikovaných budov je dosť vysoká, my všetci bývajúci v panelákoch sa preto nemusíme ničoho obávať. Skôr, než by malo dôjsť k porušeniu integrity nosných prvkov, bude nám dlhé roky škaredo kvapkať na hlavy zatekajúca voda, opadá prakticky všetka maľovka a dvere i okná povypadávajú z pántov.

Už niekoľko rokov je vstup do opustených budov v celej černobyľskej zóne zakázaný z dôvodu bezpečnosti. A myslí sa tým bezpečnosť pred úrazmi, pádmi do otvorených výťahových šácht, prepadnutia podláh a pod, riziko z radiácie je neporovnateľne menšie, počas dvojdňovej sprevádzanej exkurzie prakticky nulové. Existenciu tohto zákazu vstupu jasne dokladajú široké chodníky vyšliapané ku vchodom do budov, rovnako ako aj tisíce stôp všade vo vnútri. Áno, samozrejme, aj naša prvá cesta viedla do tej školy. Akoby náhodou je hneď z kraja veľká miestnosť, kde sú na zemi husto nahádzané plynové masky. Aká náhoda. Chodíme po budove, v učebniach aj na chodbách sa v pravidelných intervaloch strieda veľké nič s povaľujúcim sa bordelom (črepy, prach, kusy omietky, …) a takpovediac dokonale fotogenické, na city brnkajúce zariadenie, miestami pôsobiace ako keby ich tam zanechali včera. A to doslova, pri všetkom tom prachu a špine všade okolo je pohľad na čisté obrázky Lenina, či roztvorené učebnice na školských laviciach jasné, že sú to fotografické rekvizity dovezené nedávno a zanechané na mieste z neznámych dôvodov. Žeby pasca na turistov? Darmo, chodiť niekam so sprievodcom nie som zvyknutý a tak mi vadia niektoré veci, z ktorých by som sa mal asi tešiť. Ale to je o inom.

Pred vyjdením zo školy sa najskôr dáme dokopy, aby sme čo najtajnejšie a najtichšie vyšli von, aby nás len snáď niekto nevidel, že napriek zákazu sme boli v objekte. Sprievodkyňa silnou gestikuláciou dáva najavo, aby sme boli ticho, zakráda sa k oknu a sleduje, či ju nikto z vonka nesleduje. Vzduch je čistý, môžme ísť von. Tu si zrazu oproti nám mašíruje skupinka asi troch vyškerených chlapíkov, z toho dvaja ovešaní kamerami, foťákmi a statívmi ako z Barandovských ateliérov. Naša sprievodkyňa ide najskôr takmer do mdlôb, potom akoby zázrakom rozpozná, že je to jej známy, tiež sprievodca. Aké mame šťastie! Bolo to pre ňu vraj neskutočne stresujúce, čo všetko by z toho mohla mať, keby nás tam pristihli, o licenciu by prišla, neskutočnú pokutu by dostala, do basy by ju zavreli, 4. blok by musela upratovať - teda to už nie, ale vraj to všetko robí pre nás. Nuž poznamenám len, že len čo to dopovedala, spokojne si ďobkala do mobilu a pofajčievala. Dramatické divadelné role jej veľmi nejdú. Škoda tých výstupov, sprievodkyňa je to fajn, dá sa s ňou pokecať a má aj relevantné vedomosti o problematike. Ja osobne by som uprednostnil úprimný prístup k veci, ale asi nezapadám do šablóny priemerného a väčšinového návštevníka.

Po škole ideme na plaváreň. Plavky nemáme, ale to nevadí, plaváreň je už mimo prevádzky. Z fotiek, čo sú po internete si ju pamätám v lepšom stave, kdesi som čítal, že sa veselo používala aj po nehode na športovanie pracovníkov v zóne, snáď až do neskorých 90-tych rokov. Nemusel to byť a zjavne ani nebol problém, keďže celé mesto Pripjať bolo dekontaminované – budovy boli umyté tlakovou vodou a 20cm povrchovej vrstvy zeme bolo stiahnutých a odvezených na úložisko. Tam boli tieto kopy zeme proti rozptylu vetrom zabezpečené betónovou kôrou. Napriek tomu sa obyvatelia do mesta nevrátili, iné miesta v zóne boli a sú stále silne zamorené a prísny režim v celom priestore takéto riešenie veľmi nepodporoval. Plavecký bazén teda ostal slúžiť len pracovníkom v zóne, menší bazén pre deti ostal chátrať. Ten veľký sa mu však už dosť podobá, zatekajúca strecha a vybité všetky okná rozklad urýchľujú.

Po plavárni sa presúvame k inému športovisku, k všešportovému areálu. Tento komplex zahŕňajúci futbalový štadión, atletickú dráhu a ďalšie mal byť slávnostne otvorený 1.mája, no kvôli nehode pár dní predtým k tomu už nikdy nedošlo. Na trávnatom ihrisku vyrástol hustý les, z tribúny je tak výhľad na listnaté stromy. Prakticky všetko je zarastené, ostali len asfaltové chodníky a betónové stavby. Neďaleko je zábavný park, taktiež mal byť súčasťou tohto areálu a k jeho otvoreniu už tiež nedošlo. Dominantou je svetoznáme ruské kolo, taká Pripjaťská Eifelovka. Okolo neho je veľká asfaltová plocha, čo toto miesto uchránilo pred pohltením v zeleni. Nachádza sa tu aj iná atrakcia – narážacie autíčka, Možno sa na túto, u chlapcov obľúbenú atrakciu pamätáte aj z našich končín, Tiež som na ne ako chalan s kamarátmi stal dlhú frontu, ale to bolo dávno. Tu sa nachádzajú v stave silne inscenovanej kompozície, stačí prísť k zábradliu v mieste, kde nerastú kríky a kde je to najviac vyšliapané a spraviť "cvak". O všetko ostatné sa už postaral niekto pred vami – dokonale vyvážené zaplnenie popredia aj pozadia, dostatočne pútavý ústredný motív, zaujímavá diagonála vťahujúca pozadie do popredia, farebne zladené. Slovom, fotka ako v ateliéri.

Okrem týchto, trvalých atrakcií tu bola aj jedna chvíľková – práve tu sme sa stretli s početnou skupinou turistov z Južnej Kórei. Navzájom sa ukloníme, pár zdvorilých HELLO a ideme ďalej. Celkovo sa v Pripjati motalo dosť ľudí, inde (na vysielači DUGA napr.) sme videli len iné mikrobusy alebo rovno autobusy, tu stretávame aj priamo ďalších turistov. Vraj ich do zóny zavíta ročne viac ako 8000, čo je naozaj veľké číslo a dá sa smelo hovoriť o populárnej turistickej destinácii.

Napriek všetkým zákazom sa na nete dajú nájsť fotky aj zo striech najvyšších činžiakov v Pripjati, napriek zákazom vidieť osamotené skupinky bez sprievodcu. Ten častokrát čaká spolu s vodičom a sprievodcom prideleným administráciou zóny v mikrobuse. My sa však pohybujeme ako veľká skupina, čo nás patrične zdržuje. Na výstup na strechu niektorého zo 16-poschodových činžiakov nemáme preto dosť času a poniektorí možno ani kondíciu, výťah práve v ten deň nejazdil…

Pokračujeme preto ulicami okolo kultúrneho domu, kde sa dajú vidieť k oslavám prvého mája pripravene a nepoužité transparenty a mega-portréty súdobých komunistických pohlavárov, opäť pekne fotograficky usporiadané. Meškáme, preto dnu nevstupujeme. Kultúrny dom je jednou z budov na hlavnom námestí, širokým oblúkom ďalej je hotel, reštaurácia, z druhej stany kolonáda s obchodmi. Motá sa tu dvojica, asi Poliaci, so súpravou na 3D scanovanie alebo 3D foto, hore, na krytej terase hotela vidieť a počuť ďalších chlapíkov. Mohol by byť odtiaľ pekný výhľad, pretože práve z tej terasy boli navigované vrtuľníky hasiace 4. blok zhadzovaním ton zmesi piesku, olova a ďalších látok. Na námestí, čiastočne zarastenom stromami, nás už čaká mikrobus, treba sa nám presunúť k ďalšiemu bodu programu, ktorý má svoj vyhradený čas – obed.

Prechádzame cez kontrolné stanovište a most smrti. K nemu sa viažu dve povery: Jedna vraví, že práve sem sa chodili ľudia z Pripjate dívať na požiar 4. reaktora, vďaka čomu dostali veľkú dávku žiarenia. Iný variant vysvetľujúci názov mosta hovorí, že na oboch jeho koncoch boli po nehode policajné hliadky, pričom všetci z tej bližšie k elektrárni zomreli, kdežto všetci z tej bližšie k mestu Pripjať prežili. Pravdu nepoznám.


Fotogaléria k článku:

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

Zobraziť všetky fotografie
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz

1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz
1197
Autor: Kamil Korecz


Skryť všetky fotografie

Komentáre k článku:

Komentovať môžu:
registrovaní menom
registrovaní nickom
›VŠETCI‹

UPOZORNENIE: Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.

Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov - prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.

Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy. Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.

Pridať komentár
Slovenka  rozhovor o Cernobyle
Označenie inzercie
ZIVOT rozhovor o cestovani
Označenie inzercie
VIZOVA POVINNOST PRE OBCANOV SR A CR
Označenie inzercie
AKTUALITY rozhovor o cestovani
Označenie inzercie
Expedicia Cernobyl 2016  - 30. vyrocie tragedie / Bielorusko
Označenie inzercie
Expedicia Jordánsko-Izrael 2017 februar
Označenie inzercie
Transsibírska magistrála v studiu Reporter24
Označenie inzercie
100. výročie VOSR - Expedícia St.Petersburg 2017
Označenie inzercie
Zakarpatska Ukrajina
Označenie inzercie
Expedicia Jordansko Izrael
Označenie inzercie
CESTOVANIE
Označenie inzercie
Vyhľadávanie
Posledné komentáre

100. výročie VOSR - Expedícia St.Petersburg 2017
Označenie inzercie
Zakarpatska Ukrajina
Označenie inzercie
Expedicia Jordansko Izrael
Označenie inzercie
CESTOVANIE
Označenie inzercie
Bottom panel

© naexpediciu.sk všetky práva vyhradené. Obsah novín je chránený autorským zákonom č. 618/2003 Z.z. a medzinárodným právom.
Prepis , šírenie, či ďalšie kopírovanie tohto obsahu alebo jeho časti, a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu vydavateľa alebo autora článku zakázané.
Design: © Mgr. Matej Fraňo Logo a názov novín: © Miloš Majko
Noviny sú aktualizované priebežne.
Články uverejnené na naexpediciu.sk neprechádzajú jazykovou korektúrou.
Redakcia a vydavateľ novín nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov. Redakcia a vydavateľ nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v novinách.

Farby laky

Webdesign